Keď sa Mariána Kuffu, kňaza známeho svojou prácou s bezdomovcami a inými ľuďmi na okraji spoločnosti spýtali, čo najviac osloví neveriaceho človeka, povedal: „Raz som cestoval s partiou svojich priateľov. Cestou sa mi pokazil štartér a auto bolo treba niekoľkokrát roztláčať. Keď sme prišli do cieľa, po chvíli pribehol jeden z mojich priateľov, spolužiak Pavol, so štartérom. Potešil som sa. Keď som sa však opýtal, kde štartér zohnal, už z výrazu tváre som pochopil, že Pavol ho niekomu ukradol. ,Keď je ukradnutý, taký nechcem!’ ,Marián, neblázni!’ začali ho prehovárať i ostatní. ,Keď ho priniesol, tak si ho už vezmi, nebude predsa riskovať, keď ho bude niekomu vracať.’ ,Nie, nechcem!’ ,Tak nech si s ním urobí kto chce, čo chce!’ zlostne zakončil Pavol a urazene položil štartér na zem.       
            Na túto situáciu som skoro zabudol. Po rokoch za mnou prišla jedna žena, ktorá sa predstavila ako sestra môjho spolužiaka Pavla. ,Ako sa má Pavol?’ opýtal som sa. ,Pavol už nežije, zomrel. Prišla som sa však zaňho poďakovať.’ A vysvetlila mi: ,Viete, dlho bol chorý a uvedomujúc si svoj blízky koniec, často v bolestiach volal: ,On nechcel ten štartér! Predstavte si, on odmietol ten ukradnutý štartér!’ A po čase si dal zavolať kňaza a hoci nikdy nechodil do kostola, vyspovedal sa mu. Krátko nato zomrel.’“
            Poteší nás, keď vidíme ovocie našich skutkov. Mnohokrát však ovocie našich skutkov ostane pred nami ukryté a bude nám zjavené až v Božej sláve. Konajme vždy tak, aby sme sa za svoje meno kresťan nemuseli hanbiť. I keby si všetci ostatní ťukali na čelo. Oni si nás všímajú a nie raz si na naše správanie spomenú inokedy. Nie je dôležité, že my už pri tom nie sme.